O zastavení, nastavení a stavaní na tom, že život je presne taký, aký si ho sama spravím

V uponáhľanom svete plnom očakávaní a neustálej honby za niečím? Bolo pre mňa v poslednom období ľahké nemať sa rada a zabudnúť na to najdôležitejšie – na seba. Toľko času som trávila ponorená v myšlienkach o tom, ako by mal môj život vyzerať a čo všetko by som mala zmeniť. Toľko času som venovala plánovaniu toho, čo ešte musím a čo by som mala urobiť. Tak veľmi som chcela. Veriť, že až keď sa splnia určité podmienky, len ak vyriešim také či onaké problémy,konečne budem spokojná. Akoby som sa vrátila do školskej lavice na hodinu matematiky a môj život sa premenil na zložitú rovnicu, ktorú som za každú cenu musela vyriešiť, aby som výsledok mohla dvakrát podčiarknuť a napísať do rámčeka. Ešte by som ho zvýraznila ružovou fixkou: this is it!

No čím viac som sa snažila nájsť kalkulačku, ktorá by mi pomohla vypočítať príklady a uľahčila riešenie, tým viac som si uvedomovala, že tou kalkulačkou som ja sama, nik iný, nič iné. Možno to znie ako super ezo príbeh z jogového retreatu, na ktorý som potrebovala ísť, aby som konečne našla čosi stratené. Nemusela som tam ísť. Presne tak, ako nič nemusím. Nemusím, lebo viem, že hľadať nepotrebujem nikde inde, ako v sebe samej. Pretože možno práve teraz mám všetko, čo potrebujem. Čím menej mám, tým menej potrebujem. A nepotrebujem nič potrebovať, aby som žila naplno. V prítomnosti. A keď sa aj občas stratím vo svojich úzkostiach a myšlienkach (povedzme si úprimne, občas mi tieto krásne vzorce vôbec nejdú), nemusím nikam utekať. Stačí, keď si pripomeniem, že všetko už je. Tu a teraz.

Dnes teda takto. Možno som na to prišla o trošku neskôr, než by som si sama predstavovala, ale určite nie neskoro. Myslím, že už to celkom mám. Aj že sa mám! Všetko je presne tak, ako má byť. Všetko je tak, ako chcem, aby bolo.

milovať
budem ťa
každé ráno
každú noc

milovať
budem sa
v dobrom
aj v zlom

milovať
keď sa budem
vtedy budem
milovať