Ako premeniť náročné túry na najnovší trend

To, že Indonézia nebude len ďalšou „odfajknutou“ krajinou na mojom zozname, som vedela ešte predtým, ako som prekročila jej hranice. Zrážka s realitou však bola oveľa silnejšia, než som si myslela. V krajine s viac ako 17-tisíc ostrovmi, v domove širokej biodiverzity, ako aj nespočetných jazykových a etnických skupín či kultúr, začínam svoju cestu dúfajúc, že v nej nájdem aspoň trošku krásy v tej najčistejšej forme. A aj keď sú tu ulice špinavé, vždy po nich kráčajú usmievajúci sa ľudia. Na mieste kontrastov, kde sa tradičné stretáva s moderným, začali moje prvé cestovateľské momenty na ostrove Jáva. 

Táto zem nie je len krištáľovo čistá voda, idylické pláže a luxusné rezorty. Hneď ma o tom presvedčila aktívna sopka Bromo a pohľad na východ slnka medzi rozpínajúcimi sa vulkánmi zaraďujem medzi najúžasnejšie momenty vo svojom živote. Verím, že som všetky problémy hodila do krátera chŕliaceho lávu. Nikdy som sa necítila taká krehká a malá. Aj vstávanie alebo skôr nespanie som tej sopke odpustila. A upustila som aj od svojich nárokov. Opustila som predstavy dokonalého života, pretože neexistuje. Presne tak, ako som si vždy hovorila a teraz je to reálne.

Presne ako splnený sen, ktorý som vlastne nikdy nemala, je aj môj druhý highlight z ostrova Jáva. Bol to náročný výstup a následný zostup do krátera činnej sopky Ijen, kam som sa vybrala ešte za tmy, lebo len v noci máte šancu zazrieť modrý plameň, aj to iba niekedy. Môj trekking look celkom slušne doplnila kyslíková maska. Je nevyhnutná kvôli chrliacej síre – vraj to dole predsa len nevonia ako v Ingredients. No to, ako vyzerám, bolo v tej chvíli absolútne nepodstatné. Znie to ako super klišé, ale zísť uprostred noci dolu do krátera bolo ako vstúpiť bránou do vnútorného sveta. A mala som šťastie vidieť vzácny modrý plameň, ktorý pripomínal zemský dych. Ten mrazivý pocit prajem zažiť každému. Píšem síce pre Vogue a nie pre National Geographic, ale momentálne žijem dobrodružstvo a nie svet módy. Každý jeden krok mi pripomína, že to najdôležitejšie, čo si so sebou nesiem, je schopnosť vidieť svet inými očami.

Ďakujem, Indonézia, dávaš mi magické zážitky, pri ktorých extrémne vystupujem zo svojej komfortnej zóny, no zároveň sa tak viac približujem k sebe. Menej k tomu, ako vyzerám a viac k tomu, čo prežívam a čo cítim. Presne to som potrebovala. Ale všetko je prepojené a keď nabudúce uvidím v obchode batikové tričká, spomeniem si na pani z ulice, ktorá mi tam rozprávala o histórii indonézskeho batiku a stopách starodávnych tradícií.

na mieste,
kde sa čas zastaví,
v tichu
človek krásu objaví

v snoch
tkaná krajina
ako lesklé perly
na dne oceána

tam seba
nájdem v tieni,
tam aj môj malý
svet sa mení