Fotografka Lena Knappova odhalí zákulisí pařížského fashion weeku na výstavě v Praze

Zmenilo sa všetko. Niečo k horšiemu, niečo k lepšiemu, ale to je prirodzené. Mám veľké šťastie, že sa vďaka svojej práci a prostrediu, v ktorom sa pohybujem, dozviem viac ako „bežný konzument“. Je veľa perspektív, ktorými sa dá nazerať na aktuálnu situáciu v móde – z môjho pohľadu veci nejdú úplne dobrým smerom. Samozrejme, treba to vždy rozviesť a pozerať sa na každú jednu problematiku zodpovedne. Prostredie módy je dnes oveľa dynamickejšie, je menej artové, sústredené na generovanie zisku. Zaujímavá je debata o prioritách a zásadách, ktoré ľudia majú a dodržiavajú. Dívať sa na značku ako na kolos, ktorý je úspešný v momente, keď generuje peniaze a opomenúť kreativitu, alebo hľadať tvorcov, ktorým „nezáleží“ na peniazoch, ale tvoria to „umenie, ktoré má zmysel“? Dnes bez peňazí, Instagramu, influencerov, „protekcie“ a tak ďalej nedokážete vybudovať značku, ktorá môže prosperovať na vyššej ako lokálnej úrovni. O nadprodukcii, zbytočných krokoch, ktoré značky robia na úkor trendov, politickej situácii, prioritách, klimatickej kríze a ďalších vplyvoch by sme sa mohli baviť hodiny. Všetko so všetkým súvisí, a hoci nechcem byť skeptická, nepáči sa mi, čo sa deje. Je však dôležité povedať, že móda funguje v cykloch, a preto očakávam, že sa to niekde čoskoro zlomí. Čím som staršia, tým viac mám pocit, že sa mi veci menej dotýkajú a prijímam ich také, ako sú. Vedela som sa veľmi rozčúliť. Moje názory na značky, postupy, prístupy, dopady a tak ďalej sú veľakrát vyhranené, ale podotýkam, že konštruktívne kritické. Myslím, že mám v povahe byť trochu radikálna. Nie, nemám rada influencerov v prvých radoch, nemajú tam čo robiť. Spravím s tým niečo? Nie. Ak niečo môžem ovplyvniť, tak sa o to snažím, ak nie, posúvam sa ďalej.

Fotím na viacero fotoaparátov. Kedysi viac na digitál, teraz sa sústredím na analóg. Dodám, že si myslím, že je dnes úplne jedno, na čo kto fotí. Dôležitý je finálny výstup, s ktorým potom človek narába. Ja sa napríklad snažím do svojich fotiek v postprodukcii zasahovať čo najmenej, niektorí ľudia stavajú hlavne na tom. Už sa tým nezaoberám. Od momentu, keď som videla, že fotografia odfotená na telefón to môže dotiahnuť až na titulku magazínu, mám dojem, že je to absolútne nepodstatné.

Nezdá sa mi to ťažké. Ja sa v tom prostredí cítim od začiatku veľmi prirodzene. Samozrejme, že sa vyskytnú situácie, keď o niečo „bojujem“, ale myslím, že vždy podvedome viem, po čom idem. Je to výzva. Niekedy čakám, niekedy bežím, niekedy mi príde do cesty moment a niekedy si ho sama vytvorím. Teraz, keď prostredie backstageu a hlavne značky a ľudí v nich poznám, to vnímam inak. Dokážem si všetko naplánovať, viacmenej viem, čo čakať, a to mi umožňuje premýšľať konceptuálnejšie a cielenejšie.

Idem po všetkom úplne rovnako. Medzi vyššie spomenutým hľadám absolútny kompromis, kontrast, balans, funkčnosť. Proces vytvárania mojej fotografie je veľmi rýchly: dynamicky navnímam situáciu, ktorú vidím, a vzápätí nasleduje okamžitá impulzívna reakcia. Nie vždy to funguje, samozrejme, stále sa veľa učím, a aj vekom a skúsenosťami sa môj prístup k fotke mení. Myslím, že som dnes rozvážnejšia a menej roztržitá.

Je to pre mňa jeden z najdôležitejších aspektov, ak nie ten najdôležitejší. Som zásadový človek, ktorý sa neasociuje s niečím, čomu neverí. Každá minca však má dve strany. Veľakrát som fotila aj veci, ktoré ma nezaujímali alebo nebavili. Stále je to moja robota, ale nikdy neodfotím nič, s čím sa po morálnej stránke nestotožňujem.

Autenticita je pre mňa v móde to najzásadnejšie. Nenapadá mi nič podstatnejšie. Je to pre mňa rozhodujúci faktor.

Tak ako v hocičom inom – ak fotka nie je autentická, nefunguje. Je to veľmi jednoduché.

Fotím vždy ako Lena, nemyslím, že sa nejako zásadne mením s ohľadom na situáciu. Skôr sa prispôsobujem. Mení sa môj prístup, pripravenosť, výskum, ktorý si robím, nálada, zámer, to, či je presne daný výstup, či je priestor na improvizáciu alebo experiment atď.

Neviem, či k nej mám najbližšie, ale určite patrí k tým, ktoré fotím najdlhšie a je mi veľmi blízka – estetikou, morálkou a celým pozadím. Ich prehliadky sú pre mňa jednoznačne jedny z najfotogenickejších na parížskom fashion weeku. S ich vizuálom, ľuďmi a atmosférou sa mi veľmi ľahko narába. Ľudia v pozadí tejto značky vytvorili akýsi izolovaný, osobitý svet a ja svoje dokumentovanie všetkého, čo sa v ňom deje, považujem až za akúsi povinnosť. Značka, ktorá pozná fotografa a jeho tvorbu, ho nechá pracovať. Môže sa však stať, že to raz skončí a brand ani nemusí vysvetliť prečo. Takto to proste je. Človek musí mať nadhľad a byť absolútne profesionálny, inak to nikdy nemôže fungovať. Treba tiež brať do úvahy, že aj ľudia v značkách, ktorých sú stovky, niekedy tisícky, sa neustále menia. V tomto konkrétnom prípade sa poznáme už roky, takže komfort našej spolupráce je podmienený dôverou a mojím neinvazívnym prístupom, s úmyslom hľadať nejaký zištný egocentrický profit. Pri tvorbe kolekcie som však nebola. To ide úplne mimo mňa, žiaľ.

Mojich kamarátov, občas street. Väčšinou sa to točí okolo ľudí. Tí ma zaujímajú najviac.