Ubrať a vypustiť

Napadlo mi, a okamžite som sa potešila na sociálnej sieti, že konečne budeme okrem politických káuz riešiť aj topánky, kabelky, vlasy, šperky, šatky, šaty, módni návrhári sa budú predbiehať, kto ich bude šiť. Inaugurácia, zahraničné cesty, stretnutia... Taká prezidentka, toť z Pezinka neďaleko Bratislavy, ktorú donedávna takmer nik nepoznal, by mohla byť v obliekaní inšpiráciou pre mnohé ženy.

A hneď sme niektoré zo šiat, červené, bielo-žlté, zelené, ktoré mala v televíznych debatách, s kamarátkami na fejsbúku aj prebrali. Dobre lebo nebárs. V diskusii sa však okamžite ozvali dámy vraviace o politickej nekorektnosti – prezidenta sme tiež neriešili, nemali by sme, je to predsa žena, hlási sa k feminizmu, koniec koncov, aj na vyhlásení volebných výsledkov mala fialové šaty, vraj mali vyjadriť najmä jej nezávislý feministický postoj.

„V sobotu večer sa pred fotografov postavila vo fialových vlnených šatách s jemným výstrihom a naznačeným stojačikom. Ozdobila ich brošňou, ktorá symbolizovala zväzok trávy odliaty do striebra s citrínom... Fialové tóny sú jedinečné a neobjavujú sa pred zrakmi verejnosti často. Ženy z nich majú trochu strach. Podľa odborníkov je fialová akýmsi zjednocovateľom opačných pólov. Je spojením pokojnej modrej a dynamickej červenej, nesie v sebe symboliku symbiózy a spojenia dvoch protipólov.“
„Na mňa príliš ezoterický popis. A čo to je jemný výstrih? Existuje aj surový výstrih, hrubý výstrih, drsný výstrih?“

„Isteže, existuje, ale ezoterici nazvú všetky tieto možnosti jedným slovom: hlboký.“

„No, to je taký výstrih, ktorý nie je upätý k brade, ale ani neodhaľuje prsia alebo nadmerne vráskavý dekolt.“

„Najlepšie bude, keď bude nosiť rolák so stojačikom.“

„Na ten treba dlhý krk.“

„Ušili ich zle.“

„Fialová je aj farba feminizmu. Bol to zámer.“

„Fialová je pôstna farba.“

„V Nemecku takú fešandu nemáme. Na našej kancelárke sa rieši akurát to, že si nechty obhrýza do kože. A ešte jedna je tu fešná, ale tá je lesba.“

„Včera mala dobrý kabát.“

„No neviem... Ja som čakal, kedy sa zjavia ostatné tanečnice zo sovietskeho súboru piesní a tancov.“ „Inkarnoval sa do vás Karl Lagerfeld? Teda, nemusí byť všetko čierne a camel. Bolo to s folklórnym nádychom.“

„To nevravím, ale zvonový strih a folklórna obruba evokujú u nás starších dvadsaťštyri Marusií na pódiu humenského amfiteátra.“

„Ten kabát je dizajnérsky kúsok. Jednak ho treba vedieť nosiť, a nemusí v ňom každý dobre vyzerať. Podľa mňa jej sadol, páčila sa mi.“

„Rozmýšľam, či je farba, ktorá by jej nesvedčala, asi len neónové odtiene.“

„Ona je ten typ, ktorý vyzerá dobre aj v zle ušitých šatách. Ja si dokonca myslím, že to bol plán spindoktora, obliekať sa v kampani tak, aby splývala...“

No a znovu aj hlasy, že pri prezidentke je to nepatričné, a pri feministke tiež, v radostnej eufórii z víťazstva viacerí strácajú zmysel pre humor!

Mimochodom, mám rada Andersenovu rozprávku o dievčine, ktorá stúpila na chlieb a prepadla sa rovno do pekelnej kuchyne, kde práve vtedy sedeli čertova mama aj s krstnou mamou a štrikovali klebety. Ostala tam slúžiť. Vždy sa mi páčila predstava tej pekelnej kuchyne a tá čertovská štrikovačka. Niečo útulné a dobré. Vo svojej túžbe štrikovať klebety v nejakej kuchyni som nikdy nezašla tak ďaleko, aby som si mláku vystlala pecňom chleba...

Moja teta Beta bola krajčírka. Sedávala pri šijacej mašine, knísala sa a spievala Teskně hučí Niagara, inokedy sa rozprávala s návštevou. Po kuchyni mala rozložené látky, kriedy, nitky, na krajoch obločných závesov bývali pozapichované špendlíky s farebnými hlavičkami.

Boli obdobia, keď sme k nej chodievali každý deň. Na kus reči, len tak nazrieť. Mama s tetou Betou „štrikovali klebety“, mašina vrnkala, teta Beta sa jemne knísala, my so sestrou sme sa hrabali vo farebných ústrižkoch látok, alebo preberali gombíky, počúvali sme, o čom sa dospelí zhovárajú. Tak nejako som si predstavovala kuchynku, do ktorej sa prepadlo úbohé pyšné dievča z Andersenovej rozprávky, aby si nezašpinilo nové šaty!

Takmer vždy bola reč o šatách. Páčili sa mi rozhovory so zákazníčkami a tajuplné slová ako sedlo, žabky, živôtik, manžety, raglánové rukávy, sámiky, volány, zapošiť, vypustiť, ubrať, prestrihnúť v páse, aj názvy látok – šantung, krepdešín, šifón, žoržet, rips, taft, barchet... Mama s tetou pili kávu, teta Beta šila a tá šijacia mašina mala svoje pravidelné nádychy a výdychy, škatule s gombíkmi boli ako šperkovnice, svet bol zrozumiteľný a dobrý a malilinkatý ako špendlíková hlavička. Keď budem veľká, myslela som si, aj ja budem chodiť ku krajčírke, o šatách viem všetko.

Inokedy sa teta Beta zatvorila s niektorou zákazníčkou v izbe, tá sa vyzliekla a zostala iba v „kombinetke“. Zavše dovolila sestre alebo mne, aby sme zapisovali do zošita zákazníčkine miery. Teta Beta merala, o stálych zákazníčkach vedela, keď pribrali či schudli – mali sme zabíjačku, krštiny, boli sme na svadbe, a inokedy, že starostí je vyše hlavy, alebo už neviem, ako ďalej, a nasledoval plač.

Keď boli šaty pripravené na skúšku, všetky zákazníčky boli zvedavé. Ako im sadne sukňa alebo kostým, či krajčírka „poslúchala“, či nepribrali alebo neschudli. Vtedy sa dostali k slovu špendlíky s farebnými hlavičkami a my sme mohli podávať. Tajná hra, o ktorej zákazníčka ani krajčírka ani len netušili. Iba červené, alebo iba modré, prípadne striedanie podľa akéhosi tajného kľúča, ktorý teta Beta neúmyselne kazila tým, že si niektoré špendlíky dávala do úst a držala ich medzi zubami, aby ich mohla rýchlo použiť. Ubrať a vypustiť. Nad členky, do pol kolien, maxi alebo midi... Tu príde manžeta, pufy rukáv či mašlička.

Keď boli šaty hotové a pani si po ne prišla, tešila som sa s ňou. Nové šaty, to už je niečo!

Bohumil Hrabal vo svojej krásnej poviedke Autíčko píše o mačkách v Kersku. Ako si ich niekedy všetky popúšťal do postele s tým, že bude „mešuge štunde“. Stačilo, aby nadvihol perinu a zakričal „mešuge štunde“, a všetky mačky k nemu naskákali a túlili sa, priadli, mraučali a lozili po ňom. Aj nové šaty sú „mešuge štunde“. „Mešuge štunde“ je pre mňa každá dobrá aj menej dobrá debata o šatách.

„Pozri sa, teraz mám tie puky také ostré, že by sa na nich človek aj porezal!“

Keď začujem v rozhlase pesničku Teskně hučí Niagara, vždy počujem v pozadí zvuk šijacieho stroja. Každé, aj tie najprezidentskejšie ženské šaty si pozriem so záujmom, v duchu ich okomentujem a možno si ich aj vyskúšam. Páčilo sa mi, že naša prezidentka príliš nezdôrazňovala, ale ani nepotláčala to, že je žena, že nosila šaty a takmer nevyužívala pánske prvky a kostýmy ako niektoré premiérky. Poteším sa, keď kamarátka povie, že brexit pre ňu predstavuje traumu, lebo sa musí niekoľko mesiacov pozerať na belasý kabát Theresy May, ktorá ho nosí úplne všade, na hlasovania britského parlamentu aj do Bruselu. Smejeme sa, že je to asi jej „šťastný“ kabát a trochu zlomyseľne dodávame, že pomaly stráca tvár aj tvar. „Vždy, keď v ňom opúšťa Downing Street 10, je mi jasné, že ide na misiu, na ktorej ju môže zachrániť len Boh všetkých Britov. No a ten kabát...“ krúti hlavou kamoška a ja okamžite kontrujem, že prednedávnom sa na začiatku rokovania s madam Merkelovou obe veselo babsky zabávali na svojich rovnako modrých sakách!

Teším sa, že máme prezidentku. Dokonca som čítala, že aj tie dlhšie vlasy sú akoby jej osobným odkazom, ako v prípade Julije Tymošenkovej, tá nosí účes, ktorý je úplným národným posolstvom.

Už teraz niektorí vravia, že by si mohla otvoriť butik s nosenými šatami a výnos poukázať na charitu. A hlavne prezradiť jeho adresu. Najmä tie vznešené „rímsky“ purpurové a odvážne lilavé jej priniesli šťastie.

My, čo sme vyrastali pri šijacích strojoch a medzi rozprávkovými knižkami, považujeme každé, ba aj cudzie šaty, dokonca prezidentkine, tak trochu za svoje, za súčasť svojej výbavy. Máme nárok na názor.

Už sa teším na inauguráciu. To bude „mešuge štunde“!

Len jediné šaty by som si nevyskúšala. Cisárove nové šaty podľa strihu pána Andersena.