Doplňky
Martina Kocianová: Čarodejnica hubových talizmanov
Zuzana Liptáková11. 4. 2025
Od detstva ju fascinovali huby a tajomstvá ukryté pod zemou. Dnes sa jej šperky objavujú na svetových pódiách a v rukách popredných dizajnérov. Šperkárka Martina Kocianová premieňa huby na drahokamy a do zlata vtláča spomienky.
Foto: Madeleine Ray
Martina Kocianová
Martinu Kocianovú by ste v dave neprehliadli. Keď som ju prvýkrát stretla pred londýnskym pubom v ružovom overale a červenom kožušinovom kabáte, pôsobila ako bytosť z iného sveta – rovnako ako jej diela. Netušila som, že som práve natrafila na výnimočnú umelkyňu, ktorá premieňa huby – symbol šťastia – na exkluzívne umelecké šperky. Les bol pre Martinu vždy útočiskom. Ako dieťa s mamou zbierala huby, no videla v nich viac než len surovinu do polievky. Počas prechádzok hľadala svoje miesto vo svete – našla ho v podzemnej sieti húb, ktorá spája celý ekosystém. Tento symbol premeny a plynutia času dnes vkladá do svojich šperkov.
Nezameniteľný „shroomy“ štýl si vycibrila na Central Saint Martins v Londýne a počas štúdia v Japonsku. Kľúčový moment? Stretnutie s majstrom Castrom Smithom, ktorý ju zasvätil do tajov ručného rytia, osádzania drahokamov a gravírovania. Jej cit pre remeslo a estetiku ocenili nielen módni znalci, ale aj prestížne inštitúcie – získala podporu nadácie Swarovski Foundation, titul Dizajnérka roka od Cockpit Arts a ocenenie Mladý tvorca roka od Nadácie Tatra banky. Dnes pôsobí v ateliéri Sarabande Foundation, ktorý založil legendárny Lee Alexander McQueen.
„V dnešnej dobe sa už takmer vôbec nezastavíme,“ hovorí mi. „Preto sa nad svetom zamýšľam cez šperky – chcem ich premeniť na objekty z fantazijného sveta.“ Od drahokamových motívov húb až po exkluzívne kúsky zo zlata a striebra – Kocianová vytvára nadčasové talizmany, ktoré budú v rodinách putovať generáciami. Šperk je pre ňu viac než len doplnok – je to posolstvo, odkaz a spojenie medzi človekom a prírodou.
Šperkami stvárňujete spomienky na detstvo a svoj vnútorný svet. Ako sa podľa vás spiritualita premieta do šperku?
Verím, že aj neživé objekty majú dušu. Počas štúdia v Japonsku som sa zoznámila so šintoizmom, náboženstvom, ktoré hovorí, že božská energia je prítomná v mori, v lese a v každom prírodnom výtvore. No a keďže väčšinou pracujem s prírodnými materiálmi, cítim, že aj v nich sa ten Boh ukrýva (smiech).
Huby sú vašou hlavnou inšpiráciou a v Anglicku vám dokonca prischla prezývka „mushroom girl“. Čím vás tak fascinujú?
Huby sú symbolom šťastia, často sa spájajú s rozprávkami a mágiou, no napriek tomu sú v spoločnosti nedocenené. Páči sa mi, ako prepájajú prírodu – doslova ako biologický internet, ktorým sa stromy potajme dorozumievajú. V istom zmysle sme huby aj my – vieme sa prispôsobiť rôznym podmienkam, komunikovať, dokonca s nimi máme spoločné gény. A šperk je médium, ktoré nás ľudí rovnako prepája.
1 / 6
Foto: Karolina Burlikowska
Britský magazín Dazed vás označil za „radikálnu šperkárku, ktorá vytvára dedičstvo pre novú generáciu“. V čom vnímate svoju tvorbu ako radikálnu?
Radikálna je v tom, aká je vlastne jednoduchá. Nevymýšľam zložité, ťažko uchopiteľné koncepty – pracujem s tradičnými technikami, ako je sekanie kameňov, a snažím sa povýšiť symboly, ktoré všetci poznáme. V mnohých ľuďoch moje šperky evokujú niečo z detstva, no každý v nich vidí niečo iné. Napríklad keď ma v štúdiu navštívila umelkyňa Cornelia Parker, povedala, že moje huby vyzerajú ako penisy (smiech). Pýtala sa ma, prečo sa stále snažím huby interpretovať.
Diela, ktoré vytvárate, majú nielen symbolickú hodnotu, ale sú aj osobným talizmanom pre ich nositeľov. Ako pristupujete k tvorbe na mieru?
Šperk je síce objekt, ale v momente, keď si ho niekto vyberie a začne ho nosiť, jeho identita sa premieňa a stáva sa osobnou. Na šperkoch mám rada to, že môžu byť umeleckým dielom, no zároveň sú súčasťou tela a života človeka. Pri tvorbe ma veľmi baví ísť do hĺbky a interpretovať myšlienky zákazníkov do niečoho jedinečného, čo sa bude v rodine dediť. Raz ma oslovil známy z Ameriky, ktorý chcel pre svojho dedka do detailov prepracovaný ruženec. Kríž mal byť vyrobený zo špeciálneho kameňa v tvare hviezdy, ktorá bola maskotom dedkovho športového tímu. Som rada, keď mi zákazníci presne opíšu, čo chcú – nie fotkami, ale slovami, spomienkami a pocitmi. Z toho potom čerpám inšpiráciu a vkladám ju do šperku. Vtedy som rozprávačkou ich príbehu.
Váš prsteň Red Ruby Lips, vzhľadom evokujúci šťavnaté pery, si obľúbila aj anglická speváčka Lola Young, ktorá ho mala počas vystúpenia v Tonight Show s Jimmym Fallonom. Aký to bol pocit, vidieť svoj šperk na takej veľkej platforme?
Určite mi to pomohlo zvýšiť reputáciu značky, ale takáto spolupráca môže byť aj frustrujúca, pretože nie vždy všetko vyjde podľa očakávaní. V minulosti som požičala šperky speváčkam Ashnikko a Doja Cat, no nakoniec ich nebolo v projektoch až tak vidno. Dnes už šperky zapožičiavam len vtedy, keď stylistom dôverujem alebo s nimi mám predchádzajúcu dobrú skúsenosť. Lola si prsteň prvýkrát požičala v septembri na fotenie, takže jej tím už vedel, že má k mojej práci blízko. Samozrejme, teší ma, že som bola aspoň malou súčasťou jej úspechu. Mám rada jej pesničku Messy, často si ju pospevujem a viem sa s ňou stotožniť. Podobne to bolo aj s Doja Cat – keď som jej požičala šperky na videoklip Agora Hills, tiež som mala pocit, že som s tou pesničkou prepojená. Takže aj keď niekedy spolupráca nevyjde úplne podľa predstáv, stále ma teší, keď sa moje šperky dostanú k ľuďom, ktorých tvorbu obdivujem.
Britská módna dizajnérka Sarah Burton, ktorá bola dlhoročnou pravou rukou Alexandra McQueena, si od vás nedávno kúpila šperky pre svoje dcéry. Je to iné, keď si váš šperk vyberie ikona módneho priemyslu v porovnaní s celebritou?
Určite áno. Keď si šperk kúpi niekto, kto rozumie remeslu, dokáže oceniť nielen finálny produkt, ale aj množstvo práce, ktoré do neho vkladám. Keď Sarah Burton po smrti McQueena prevzala módny dom, mala som asi desať rokov a veľmi som obdivovala jej špecifický touch a to, ako dokázala prepojiť šperk s módou. Pred rokom sa prišla pozrieť do štúdia a jej reakcia na moju prácu bola neskutočná. Povedala som jej, že bola pre mňa vždy vzorom, keďže je tiež remeselníčka. A ona odpovedala: „Nie, to ty si!“ Úplne ma to vtedy dojalo. Mám rada, keď si moje šperky kupujú aj súkromní zberatelia. Vtedy viem, že ich moja práca skutočne oslovila a chcú ma podporiť. Sarah by si mohla kúpiť akýkoľvek šperk na svete, ale rozhodla sa podporiť niekoho, kto si ešte len buduje značku. Nikdy by mi nenapadlo, že moje šperky raz skončia u nej doma. Je to pre mňa obrovská pocta.
1 / 4
Foto: Karina Golisova
Vaša cesta k šperku viedla cez prestížnu Central Saint Martins a štúdium v Japonsku. Ako vás tieto skúsenosti formovali?
Najviac ma ovplyvnila práca s majstrom gravírovania Castrom Smithom, ktorý je dodnes jedným z mojich najlepších kamarátov. Práve on ma naučil ručné techniky, ktoré som na Central Saint Martins príliš nevyužívala, pretože tam nás skôr pripravovali na fungovanie v priemysle. Medzi Japonskom a Londýnom som zažila veľký kontrast. Zatiaľ čo v Londýne sa všetko robí veľmi rýchlo, maximálne do dvoch hodín, v Japonsku ma učili spomaliť a venovať veciam čas. Bolo to tam až také meditačné. Niektoré ich projekty trvajú aj dva roky a nikto sa nikam neponáhľa.
V čom vidíte krásu ručnej výroby oproti tej strojovej?
Ručná práca v sebe nesie niečo, čo stroje nedokážu – energiu tvorcu. Každý kus, na ktorom pracujem, má v sebe určitú nedokonalosť, ktorá ho robí jedinečným. Keď sekám kamene, každý má iné vlastnosti, každý reaguje inak. Kameň je živý materiál, preto je veľmi nepredvídateľný. Bežne sa stáva, že na niečom pracujem dva dni a potom sa to zlomí. To sú veci, ktoré zákazník nevidí, ale sú súčasťou remesla. Keď si niekto kúpi šperk alebo hocijaké umelecké dielo, platí umelcovi aj za to, aby sa vzdelával, aby si oddýchol a mohol sa práci plnohodnotne venovať.
Ako umelkyňa žijúca v Londýne reprezentujete aj Slovensko. Aký dojem by ste chceli v zahraničí o svojej krajine zanechať?
Podľa toho, ako ma ľudia v zahraničí poznajú, si o Slovákoch myslia, že sme pracovití, že všetci milujeme huby a sme pevne prepojení s prírodou. A tiež, že sme trochu drzí – ako sa hovorí o Východoeurópanoch, nie sme takí zdvorilí ako Angličania. V Londýne aj v New Yorku sa autenticita veľmi cení, a preto cítim, že Slovensko reprezentujem nielen svojou tvorbu, ale aj povahou a výchovou. Samozrejme, ako Slovenka to mám v šperkárskom priemysle náročnejšie, ale práve môj špecifický prístup k remeslu je niečo, čo si ľudia všímajú a oceňujú.
Vnímate v šperkárskom priemysle nejaké bariéry, ktorým musíte čeliť?
Určite áno, najmä ako mladá žena. Hoci všetky šperky vyrábam ručne a mám za sebou roky technického tréningu, v tomto remesle stále dominujú muži. Často sa mi stáva, že ma ľudia vnímajú skôr ako „milú a rozkošnú“, a nie ako niekoho, kto dokáže vlastnoručne opracovať drahé kamene. Väčšina ľudí si predstavuje, že šperkár je starší pán s bielou bradou a lupou na oku, čo sa hrbí nad stolom. A pritom nás na Central Saint Martins bolo deväťdesiat percent žien dizajnérok, ale v praxi sa v tomto remesle presadzujú najmä muži. Myslím si, že svoje zohráva aj môj prízvuk či meno, ktoré pre Angličanov nie je úplne bežné. No ak sa toto remeslo niekde dá robiť, tak je to Londýn – dá sa preraziť, len treba byť konzistentný, mať odvahu a veľa trpezlivosti.
Pracujete na novej kolekcii. Čím sa bude odlišovať od vašich predchádzajúcich?
Momentálne sa nachádzam vo fáze navrhovania a sústredím sa na tvorbu moderných talizmanov. Huby v kolekcii určite ostanú, ale plánujem zaradiť aj iné symboly – niektoré komerčnejšie, iné extravagantnejšie. Čoraz viac ma priťahuje návrat k tradičnému šperku, spiritualite a prírode. Dnes sa posúvame ďalej od remeselnej výroby a viac k technológiám, preto cítim potrebu priniesť niečo, čo nás vráti späť k podstate – k ručnej práci a k symbolike, ktorá má význam.
1 / 6
Foto: Barbora Lundgren
Okrem umeleckého šperku sa plánujete venovať aj investičnému šperku a propagácii prírodných diamantov. Čo vás k tomu vedie?
Luxusné šperky sú veľmi stabilné na trhu a nie sú až tak ovplyvnené ekonomickými krízami – vždy po nich bude dopyt. Pre mnohých ľudí je totiž dôležitá aj investičná hodnota šperku, nielen jeho umelecká stránka či jedinečnosť. A v konečnom dôsledku na tom záleží aj mne, lebo s prírodnými diamantmi vyzerá všetko lepšie. Aj energia, ktorú do tvorby dávam, sa v nich viac ukáže. Má pre mňa väčší zmysel vyrábať menej kusov z luxusných materiálov, než vytvárať tisíce vecí s nižšou hodnotou.
Ostanete navždy verná hubám, alebo sa časom posuniete k iným motívom?
Je mnoho vecí, ktoré ma zaujímajú, ale huby budú v mojej tvorbe vždy prítomné. Možno nie priamo v ich klasickej podobe, ale v textúrach, symbolike či detailoch. V každej kolekcii mám nejaký pevný základ, okolo ktorého sa obmieňajú prvky. Huby sú niečo, s čím som začala a k čomu sa stále vraciam. Myslím si, že tematika húb nie je ešte ani zďaleka vyčerpaná.
Predávate šperky v Londýne, New Yorku a čoskoro aj v Šanghaji. Čo vás láka na zahraničných trhoch?
Mám rada cestovanie a budovanie kontaktov v rôznych krajinách. Každý trh je kultúrne špecifický a to ma baví – rôzne krajiny majú rôzne preferencie. Amerika je hladná po šperkoch a ľudia tam majú veľmi vycibrený vkus. Páči sa mi, ako v New Yorku oceňujú európsky šmrnc a sú otvorení novým nápadom. Na Slovensku a v Česku ľudia preferujú skôr minimalistické šperky, zatiaľ čo v Ázii môžem robiť odvážnejšie a extravagantnejšie kúsky.
Ako si predstavujete svoju kariéru v najbližších rokoch?
Mojím snom je založiť si ateliér na Slovensku, prípadne v Prahe, alebo v inej krajine, ako je práve Anglicko, a podporiť tým trh so šperkami. Chcela by som tiež prispieť k rozvoju slovenskej šperkárskej komunity, aby ľudia vedeli, že aj u nás vznikajú umelecké a experimentálne šperky, ktoré majú svetový potenciál.
Čo by ste odkázala ľuďom, ktorí si k šperku zatiaľ nenašli cestu?
Šperky sú niečo, čo s tebou rastie. Nie sú ako oblečenie, ktoré si pravidelne meníš, ale dotvárajú tvoju identitu a sprevádzajú ťa životom. Šperk môže byť symbol lásky, kamarátstva alebo jednoducho niečo, čo k tebe prehovorilo a chceš to mať pri sebe. Nemusí byť drahý – stačí, že si k nemu vytvoríš vzťah. Páči sa mi, keď má človek vec, ktorú nosí celý život. Niečo, čo s ním rastie a prechádza rôznymi obdobiami. Čím viac budú ľudia otvorení novým veciam, tým viac sa bude obohacovať aj ich prostredie.
Foto: Martina Kocianová
Martina Kocianová
Vogue
Doporučuje
Vogue Leaders
Žena jako ředitelka hotelu už není ojedinělý jev. Lidé chtějí rozmanitější typy lídrů
Kateřina Špičáková14. 4. 2025
Trendy
Prostřeno podle Vogue: Připravte si stůl na jaro stylově
Emma Bocchi12. 4. 2025
Design