Ema Muller: Svoja

„Nechápem, prečo si to zbytočne komplikuješ,“ hovorí mi tato ležiaci na posteli so zlomenou nohou v lufte.„Komplikujem?“ zopakujem okamžite pochopenú otázku, zatiaľ čo si na koberci pod ním listujem jeho poslednou knihou textov. Práve som mu povedala, že si chcem vydať svoju vlastnú knihu – a úplne sama.
„Vieš, koľko práce s tým budeš mať? Veď ju vydaj v nejakom vydavateľstve.“

„Tati, ale ja to beriem ako projekt. Proces. Ako výzvu, ktorá ma niekam posunie. A nemyslím si, že to bude až také ťažké,“ hovorím sebavedome a isto, lebo neviem, čo ma čaká. „Tak potom do toho choď,“ hovorí sebavedome a isto, aj keď ma jasnú predstavu, do čoho idem.

Raz dávno som si sľúbila, že do tridsiatky vydám knihu. Aj keď by som sa tým nemala chváliť, väčšinu sľubov od seba k sebe nedodržím, ale tento sa ma asi držal sám, a ako vidíš, stále sa nepustil. Zároveň som sa ale ani ja nepustila toho svojho, a tak, ako si veci nechávam na celkom poslednú chvíľu, je to aj teraz. Na dodržanie sľubu mi zostávajú dva mesiace a v tomto momente ani neviem, či sa mi to podarí.

Už je to päť rokov, čo každý mesiac píšem túto stránku (tištěný časopis Vogue CS, pozn. red.). Hovorím ti o svojich pocitoch a živote, ktorý ich sprevádza. Vždy som si dávala záležať, aby bol každý text nezávislý od tých ostatných a aby ti niečo dal aj vtedy, ak ma vôbec nepoznáš alebo ak si ešte odo mňa nič nečítala. Ale keď som si raz večer vybrala z police pod telkou všetky doterajšie vydania Vogue a začala si svoje texty čítať jeden po druhom, uvedomila som si, že dokopy vlastne dávajú väčší zmysel ako každý zvlášť. Že spolu tvoria príbeh o živote mladej baby vo veľkom meste, ktorá sa stále mení, hľadá, stráca a nachádza. Ktorá má svoje muchy, ale aj motýle. Ktorá sa ľúbi a neľúbi. Ktorá sa mýli, opravuje, akceptuje a posúva.

Moja prvá kniha teda vznikne aj vďaka tejto stránke, ktorú možno práve čítaš po prvýkrát. Všetky texty sme nanovo zeditovali. Zveľadili sme ich, to je to správne slovo. Pár z nich sme z knihy celkom vynechali. Tie, s ktorými už vôbec nesúzniem. Lebo aj keď je jasné, že sú veci, ktoré teraz vnímam inak, nie ku každému môjmu predošlému vnímaniu sa rada vraciam.

Grafičku som si našla cez Instagram. „Hľadám grafičku na svoj nový projekt. Ak ťa láka práca so mnou, pošli mi portfólio do mailu.“ Ozvalo sa mi pár šikovných báb. Zavolala som im, aj keď som vôbec nevedela, čo sa ich mám pýtať a čo by mi ony mali odpovedať, aby som si potom vedela vybrať jednu z nich. Tak som to teda nechala na pocity a intuíciu. Lebo ak niečo neviem, naciťujem. Možno je to príliš naivné, ale na iný spôsob som zatiaľ neprišla.

Jedna z potencionálnych grafičiek bola sestra mojej kamošky. Ona už svoju knihu vydala. Dokonca dve. Tá kamoška. Jej sestra je talentovaná a ambiciózna, hlasná a pokojná zároveň. To sa mojej intuícii zapáčilo. Hlavne ten rachot a pokoj dokopy. Veď aj ja som taká. A baba, ktorá bude vizuálne vytvárať moju prvú knihu, by mi mala byť v niečom podobná, či nie? 

Poslala som jej texty, nech si ma zase nacíti ona. Potom sme sa začali o knihe rozprávať a naciťovať sa vzájomne. Ale ťažko sa nám naciťovalo, keď sme sa nevedeli poriadne prepojiť. Ako naschvál, vždy jednej z nás nešla wifina. „Prídem za tebou do Prahy. Aspoň kým sa nerozbehneme a nenasadneme na rovnakú vlnu,“ povedala som.

V Prahe sme si prenajali priestor vo Worklounge. Dostali sme krásny office pre šiestich s obrovskými oknami a výhľadom na oblaky. Otvorilo to vo mne veľa spomienok a emócií, pretože naposledy som v takej kancelárii pracovala ako stážistka a trvalo dva mesiace, kým ma môj šéf začal volať menom. Dovtedy som pre neho bola len une jeune fille, jedno dievča. „Jeune fille, dones mi un café!“ Jasné! Utekala som po ňu s radosťou, pretože som sa chvíľu cítila nápomocná. Aj teraz som po kávy bežala s radosťou, ale vždy, keď sa ma pri automate niekto spýtal, či som tu nová a pre akú firmu pracujem, poskočilo mi srdce.

Lala prišla o deň skôr, aby si priniesla monitor, knihy na inšpiráciu a izbovú rastlinu. Keď som prišla ja, začali sme pracovať. Na veľkú bielu tabuľu sme si krasopisne spísali jednotlivé body a naplánovali si celý proces na nasledujúce dni. Od toho dňa sme na ňu iba škriabali. Písali sme jedno cez druhé, druhé cez miliónte a doteraz sme ani jednu načarbanú informáciu nezmazali, aby náhodou nebola práve tá, ktorú raz budeme najviac potrebovať. Odvtedy som pochopila, že proces nevyzerá ako tie svedomite nakreslené body. Že naozajstný proces je všetko naokolo.

Papier sme vyberali podľa pocitu. Do officu som v to ráno nakúpila croissanty z pražskej pekárne a poukladala ich na jeden zo šiestich stolov, zatiaľ čo Lala išla pomôcť nadmieru sympatickej žene s taškami plnými kníh a vzoriek papierov, ktoré nám priniesla na ukážku až z Bratislavy. Croissant odmietla, vraj ide na dovolenku k moru a ten by jej dobrý pocit vo vlastnom tele iba skomplikoval. Keď porozkladala knihy po celej miestnosti a ja som sa jej spýtala, podľa čoho si mám vybrať správny papier, zobrala ma za ruku, natiahla ju k jednej z kníh a položila ju na otvorenú dvojstranu. Hodinu a pol sme so zatvorenými očami hladkali otvorené knihy a čakali na moment, kedy vo mne vyskočí intuícia a dopadne na konkrétnu stranu.

Nikdy som si nemyslela, čo so mnou raz urobí obyčajný papier. A koľko vzácnosti v sebe ukrýva obyčajná kniha. A s každým jedným naškriabaným, neplánovaným bodom v tomto procese tých vzácností objavujem stále viac.

Za tlačiarňou sme išli do Brna. Do vlaku sme si zobrali celozrnné žemle s mozzarellou a ja som počas cesty vpisovala poznámky do pracovného pédéefka. Na stanici som pánovi z tlačiarne kúpila kvet v kvetináči, čo som pri jeho reakcii hneď oľutovala. „Izbová rastlina na pracovné stretnutie. Prosím ťa, čo ti to napadlo?“ chrstla som si potichu do tváre. Pán z tlačiarne nás odviezol na miesto, kde sme mali spoločne vymyslieť väzbu knihy a vytvoriť jej technickú špecifikáciu. Ja som už svoju predstavu mala, ale ako to v procesoch chodí, musela som ju prispôsobiť realite. Veľa vecí týkajúcich sa mojej prvej knihy som musela prispôsobiť realite. Ale o to ich mám radšej.

Po stretnutí s pánom z tlačiarne som sa po prvýkrát po piatich rokoch spolupráce stretla s mojou najmilovanejšou editorkou Barborou. Barbora edituje všetky moje texty pre Vogue. Ja jej najskôr pošlem text, ona mi ho zredigovaný pošle späť, potom si k nemu zavoláme, ja jej ho nahlas čítam a spoločne ho doklepneme. Až na našom prvom stretnutí som jej povedala, ako mi svojím citlivým prístupom a pokojom, ktorý vyžaruje, veľakrát pomohla. Aj keď si myslím, že ona to už dávno vedela. Že na to pri tom našom päťročnom procese prišla. Barbora nás pred odchodom na vlak zobrala do „kostola v kostole“ v centre Brna a v momente, keď sme sa na stanici vystískali, mi za ňou prišlo smutno.

Často mi pri tvorbe knihy prišlo smutno. A stále mi aj smutno prichádza. Tak melancholicky smutno. Intuitívne smutno. Raz som do officu prišla v nedeľu ráno, pustila si klasický klavír a keď som texty rozdeľovala do odsekov, na tlačidlo enter mi padali slzy. Aj s Lalou sme párkrát plakali. Spolu. Aj sme sa pri tom držali za ruky. Preto som rada, že so mnou prvú knihu tvorí práve ona. Obe sa pri nej nechávame unášať pocitmi. To je vlastne aj naše motto, ktoré sme si dokonca napísali hrubou ružovou fixkou, zarámovali si ho a vyvesili na stenu. Motto, na ktoré sme prišli vtedy, keď sme ani jedna nevedeli, ako vôbec začať. „Nechala by som to na naše pocity,“ povedala mi vtedy. „Nechala by som to na naše pocity“ nám visí na stene pri naškriabanej tabuli plnej dôležitých bodov, ktoré ešte ani zďaleka nemáme odfajknuté.

Nie, nevedela som, čo všetko ma čaká, keď som tatovi tvrdohlavo tvrdila, že vydať knihu určite nie je ťažké. Ale mala som pravdu, keď som si myslela, že je to výzva, ktorá ma niekam posunie. Teraz, keď píšem tieto riadky, na knihe stále pracujeme. Stále neviem, či ju do mojej tridsiatky stihneme vydať a či bude vyzerať tak, ako si ju predstavujem. Veľa vecí sa nám v procese nedarí. Veľa toho nefunguje. Veľa meníme, prispôsobujeme, prepisujeme, dopisujeme a škrtáme. Veľa plačem, a nielen melancholicky, ale aj od nervov a zo stresu. Ale posúvam sa stále, aj keď veľmi cikcakovito. A tak som to asi na tom koberci pri tatovej zlomenej nohe brala.

„Ako sa bude volať?“ opýtala sa ma Barbora na začiatku zveľaďovania.
„Svoja.“
„Svoja?“
„Keď som si všetky texty prečítala naraz, došlo mi, že ich gro je rovnaké. Aj keď mám v sebe veľa neistoty, vždy sa snažím dotlačiť k tomu, čo najviac funguje.“
„Byť sama sebou?“
„Áno. Byť svoja.“

A o tom bude táto kniha. O svojskosti. Svojráznosti. Svojbytnosti.
Každá sme iná, svojská, každá sme svoja. A to je najviac.
A teraz už letím pokračovať v procese!