Zapomenout na problémy a otevřít se lidem. Nina Farrina o rave culture a bezpečnosti v klubech

„Atmosféra elektronických akcií pre mňa vždy mala terapeutické účinky. Bola to neodmyslitelná súčasť môjho dospievania, tú hudbu milujem a mám pocit, že jej rozumiem bez toho, aby mi niečo muselo byť vysvetlené,“ odpovídá Nina Farrina na otázku, co pro ni znamená elektronická hudba a na ni navázaná rave culture. Na konci roku 2024 upozornila slovenská DJka, pořadatelka hudebních akcí a umělkyně na problematiku zajišťování bezpečnosti návštěvníků nočních klubů poté, co se sama stala terčem napadení. Otevřeným popisem traumatické zkušenosti na sociálních sítích přispěla k otevření diskuze o tom, že spiking – situace, v níž násilník do těla oběti bez jejího vědomí vpraví drogu, například přes píchnutí jehlou, případně tak, že jí drogu nasype do pití – je v tuzemských klubech na vzestupu. 

Zároveň to není jediné nebezpečí, které může návštěva party přinést: běžné jsou homofobní nebo rasistické komentáře, agresivní chování jedinců pod silným vlivem omamných látek, případně sexuální obtěžování nebo napadení. Řadě těchto věcí se dá ze strany provozovatelů podniků i pořadatelů konkrétních akcí předcházet, případně je efektivně řešit na místě. Platí ale teorie v praxi? Na co přesně by se měly pražské kluby ve vytváření bezpečnějšího prostředí zaměřit? Nejen o tom Farrina mluvila v rozhovoru pro Vogue CS.

Každá krajina sa potýka s inými sociálnymi, kultúrnymi a finančnými problémami, takže porovnávanie nie je jednoduché. V kluboch, ktoré preferujem, sa snažia hostí informovať a robiť všetko, čo je v ich silách, aby predchádzali problémom. Slovné spojenie „safe space“ sa dnes používa už ako „buzzword“ v médiách a ľudia ho aj zneužívajú. Preto mám radšej výraz „safer spaces“, alebo sa mu snažím vyhnúť. 

Ľudia, ktorým na bezpečnosti v klube naozaj záleží a rozumejú tejto problematike, sa chodia vzdelávať do iných klubov, ktoré sa tejto téme venujú, napríklad v Berlíne, zúčastňujú sa debát a chodia na stáže. Títo ľudia strávia v klube celú noc, chodia medzi hosťami a podrobne všetko sledujú. Väčšinou sú označení náramkami alebo tričkami ako „awareness team“. Majú presné pokyny, na koho a na čo sa zameriavať, a väčšinou dokážu zachytiť problém už v zárodku. Samozrejme, sú tam pre každého, kto požiada o pomoc. Pri vstupe napríklad odmietnu pustiť dovnútra už zjavne intoxikovanú osobu, čím predchádzajú väčšine veľkých problémov. Toto je slabina mnohých klubov, pretože im občas ide len o naplnenie priestoru. Práve preto si cením kluby, kde dbajú najmä na komfort a bezpečie tých, čo už sú vo vnútri. Ja chodievam iba do undergroundových klubov, ktoré sú zamerané na elektronickú hudbu, a selektujem, kde sa rozhodnem hrať. V týchto kluboch je už na každom záchode minimálne informácia o tom, čo robiť v prípade obťažovania alebo keď sa človek stane svedkom brania drog. Už len týchto pár slov vytvára povedomie o tom, že klubu na takýchto veciach záleží a prípadný problém môžete riešiť so zamestnancami. Dnes sa však už od klubov očakáva trošku viac. Čím viac voľnosti ľudia majú, tým vyššia musí byť informovanosť.

Z cestovania do iných krajín kvôli dídžejingu sa mi potvrdilo, že je naozaj kľúčové mať osobu, ktorá sa označuje ako „artist care“. Je iné hrať v klube, do ktorého ste prišli s priateľmi a poznáte tam zamestnancov. Keď ste úplne sami po prvýkrát v cudzej krajine, celú túto novú skúsenosť vám môže spríjemniť človek, ktorý je milý, je tam pre vás a rozumie vašim potrebám. Všetky ostatné nedokonalosti nočného života sa potom dajú zvládnuť oveľa ľahšie. Takto som získala veľa priateliek z rôznych krajín a dodnes sme v kontakte. Nesmierne si ich prácu vážim. 

V poslednom čase mám pocit, že som sa konečne posunula a menej sa bojím, občas na to dokonca aj príjemne zabudnem. Naše telá robia všetko pre to, aby nám bolo lepšie. Nerada tie ranky otváram znovu, je to kontraproduktívne. Najhoršie je, keď idem von a niekto sa ma na to spýta ešte predtým, než položí otázku, ako sa mám. Myslela som si, že najhorší je „small talk“, ale toto teda vyhráva. 

Som naozaj šťastná, že už nemusím nič riešiť so systémom, pretože polícia od vás očakáva, že útočníka pritiahnete za rukáv priamo na policajnú stanicu a nahlásite ho tam. To nie je reálne. Našťastie som zdravá. Urobila som všetko, čo som mohla, aby som bola po tom zážitku v bezpečí, znížila riziko a minimalizovala liečbou. Policajti skonštatovali, že ak nie som HIV pozitívna, tak prípad uzatvárajú. To, že ma niekto napadol ihlou, je teda úplne jedno. Ako keby to samo osebe nebolo ublíženie na zdraví. Nakoniec nie som ani nahnevaná na policajtov, ale na celý neférový systém a to, že naďalej žijeme s vedomím: Veď takto to chodí, tak to je. Ale teda trošku som nahnevaná aj na nich. Boli to pre mňa príšerné ľudské interakcie. Práve preto by som chcela zvýšiť povedomie o tom, že koniec koncov máme naozaj len jeden druhého. Zaujímajme sa o seba, neignorujme sa, a to najmä na miestach, kde je zvýšený príjem substancií. Nikdy neviete, komu môžete pomôcť. 

Akcie zásadne usporadúvame v priestoroch a kluboch, ktoré majú „awareness team“, dbajú na bezpečie hostí a informujú o tom, že ak sa niečo udeje, okamžite zakročia. Bezpečie sa, samozrejme, nedá stopercentne zaručiť ani týmito krokmi, preto prosím, dávajte na seba pozor a keď vás niekto hocijakým spôsobom obťažuje, nahláste to!

Vždy pre mňa predstavovala priestor, v ktorom som mohla zabudnúť na svoje problémy a naozaj sa otvoriť ľuďom a hudbe. Celá atmosféra elektronických akcií na mňa mala terapeutické účinky. Bola to neodmysliteľná súčasť môjho dospievania. Milujem túto hudbu a mám pocit, že jej rozumiem bez vysvetľovania, lebo je pre mňa prirodzená – a to je jeden z najkrajších pocitov. Táto hudba a komunita ma toho veľmi veľa naučili aj do života. 

Dídžejkou som sa stala prirodzene. S partnerom, s ktorým dodnes robíme všetky akcie, sme najprv boli vášnivými nadšencami, cestovali sme za touto hudbou a neskôr začali spolu organizovať podujatia. To bol najväčší a najlepší krok v našom živote, aj keď sme vtedy vôbec nečakali, ako to ďalej ovplyvní všetko ostatné. Momentálne je to síce moja práca a občas trpím tranzíciou, že niekedy to už nie je len terapeutický zážitok, ale skôr životný štýl a diagnóza, no aj tak to pre mňa znamená veľa. Nevysnívala som si, že budem dídžejkou, ale nadšenie a spoločné zmýšľanie s partnerom na to vytvorili nesmierne príjemné odrazové prostredie.

Som síce dídžejka, ale do toho kreslím, maľujem, robím plagáty, organizujem podujatia a starám sa o propagáciu našich akcií na sociálnych sieťach. A s tým sa vyžiť dá, keď je dobré obdobie, ale to nie je vždy istota. Umeniu a hudbe však najviac prospieva, keď je človek fit a s tou neistotou počíta. Ak niekomu táto neistota nevyhovuje, chce druhý džob. To je bludný kruh ľudí, ktorí pracujú v umení. Lebo druhá práca zase človeka obmedzuje v umení. Nie je to jednoduché, najmä keď daný priemysel nie je rozvinutý tak ako v iných krajinách. Pokiaľ hrám v cudzine, dá sa uživiť, ale ak ste dídžej v tomto odvetví elektronickej hudby undergroundového techna a nie v mainstreame, musíte brať ešte ďalšie džoby, aby ste vyžili. 

Stopercentne áno. Sexualizácia žien sa týka každodenného života každej ženy. Žijeme v dobe, keď sex predáva a sexizmus je tak hlboko zakorenený, že ho má v sebe skoro každý.

Sú v nich vyjadrené moje myšlienky, ale tiež poukazujem na rôzne problémy a zrkadlím obdobie, v ktorom sa práve nachádzam. Mám rada sarkazmus a vtip, nebojím sa formulovať svoj názor možno aj trošku hrubším štýlom. Dávam si priestor aj na vyjadrenie pomocou farieb: vtedy nie sú podstatné myšlienky, skôr chcem pohladiť oko farbami a možno trošku vystrašiť výzorom svojich postavičiek. Tie postavičky pre mňa znamenajú veľa – občas si hovorím, že tak možno preciťujem preferovaných ľudí – všetci sú prepracovaní, s kruhmi pod očami, no stále štýloví a vtipní.