Michaela Seewald a Milosh Harajda o umení, úspechu a sile sebavedomých žien

Osobnosti, ktoré stelesňujú inšpiráciu, kreativitu, cieľavedomosť a úspěch: Michaela Seewald, zakladateľka multimediálnej spoločnosti V24 Media a vydavateľka československej edície Vogue, a Milosh Harajda, producent, organizátor výstav, publicista. V spoločnom rozhovore pre Vogue Leaders hovorili o postavení žien v spoločnosti aj o tom, čo ich spája – okrem dlhoročného priateľstva a toho, že obaja pochádzajú z východného Slovenska.

Okrem toho, že máme Vogue, klasickú, krásnu knihu, ktorá sa zameriava na umelcov, mladé talenty, umenie a dizajn, sme pred piatimi rokmi vytvorili magazín Vogue Leaders. Práve v ňom asi najviac rezonuje moje posolstvo, môj odkaz a podpora českých a slovenských žien a dievčat, aby sa nebáli uplatniť svoj potenciál v osobnom i profesionálnom živote. Leaders sú mediálnou platformou, v rámci ktorej dostávajú priestor silné osobnosti aj zaujímaví mladí ľudia. Prostredníctvom ich príbehov prinášame informácie o zaujímavých projektoch, víziách a smerovaní. Podporujeme ich a prepájame s osobnosťami, ktoré by ich mohli inšpirovať.

MS: Výnimočné ženy z rôznych oblastí spoločnosti. Prostredníctvom tejto ankety sa snažíme poukázať na príbehy žien, ktoré svojím odhodlaním, schopnosťami a inšpiratívnym pôsobením pozitívne menia svoje okolie. Verím, že práve zviditeľnenie ich príbehov pomôže dievčatám a ženám nájsť svoje vzory a povzbudí ich na ich ceste. Každá z nich je jedinečná. Či už sa venujú vede, podnikaniu, umeniu alebo rozvoju komunity, všetky tieto ženy prispievajú k lepšiemu a spravodlivejšiemu svetu. Sú dôkazom toho, že s odvahou a vytrvalosťou môžeme dosiahnuť čokoľvek. Naším cieľom je spoločne vytvoriť spoločnosť, v ktorej rovnosť a príležitosti nie sú výnimkou, ale normou.

MS: Myslím, že sa veľmi posúvame dopredu. Existuje množstvo iniciatív, ktoré sa venujú tejto téme. Samozrejme, musíme pokračovať v šírení povedomia o rovnosti a začať už na základných a stredných školách. Vysvetľovať dievčatám, že už dávno neplatí to, čo hovorili naše staré mamy – hlavne sa dobre vydaj. Dôležitá je tvrdá práca na sebe. Ukazovať dievčatám na príkladoch úspešných žien, že triumf je drina, ale dá sa dosiahnuť. Neustálou prácou, učením sa, vzdelávaním. 

Vezmem to z trochu iného uhla. Napríklad unikátna retrospektívna výstava fotografa Brucea Webera, ktorú môžete vidieť v pražskom Dome U Kamenného zvona, by sa bez žien nezaobišla. Po boku Brucea Webera už viac ako päťdesiat rokov stojí jeho manželka, producentka Nan Bush, ktorá vybudovala jeho impérium, starala sa o rodinné aj obchodné vzťahy. Veľký podiel na výstave majú aj dámy z Galérie hlavného mesta Prahy. Riaditeľka Magdalena Juříková a kurátorka Helena Musilová sú nesmierne silné ženy, ktoré projekt podporili a verili mu. Výstavu by nebolo možné realizovať bez fi nančnej podpory spoločnosti Carollinum Tamary Kotvalovej a nadačného fondu The House, za ktorým stojí Kristýna Špringlová.

MH: Práca má pre mňa zmysel, keď sa mi podarí vytvoriť pomyselný trojuholník: umelec, galéria, sponzor. Vyberiem si umelca, ktorého si vážim. Nadviažem s ním kontakt a snažím sa vycítiť, čo by mu mohlo vyhovovať – aká inštitúcia, aké miesto, aká koncepcia atď. A do tretice je tu súkromný sektor, bez ktorého by sme nedokázali financovať výzvy takéhoto rozsahu. Napríklad s Bruceom Weberom sme sa najprv rozprávali o tom, že by sme na karlovarskom festivale predstavili jeho posledný celovečerný film The Treasure of His Youth. To sa z rôznych dôvodov nepodarilo, teraz už dodávam našťastie, ale náš tvorivý dialóg viedol k myšlienke usporiadať jeho vôbec prvú retrospektívnu výstavu. Vzhľadom na to, že mám za sebou výstavu Davida LaChapella v pražskom Rudolfine, ktorá prekonala všetky možné rekordy návštevnosti, alebo projekt so Sergejom Poluninom, ktorého predstavenie v Národnom divadle sa vypredalo za štyri minúty, som veril, že pri retrospektíve Brucea Webera máme všetky predpoklady na to, aby to bol opäť úspešný projekt.

V strednej Európe je ešte málo vybudovaná vzájomná podpora medzi ženami a občas tu medzi nimi naopak vnímam rivalitu. Podľa mňa je dôležité u detí, a najmä u dievčat, podporovať kolektívne športy a netradičné tímové aktivity. Dievčatá si tak môžu osvojiť schopnosť vzájomne sa podporovať a vytvárať pevné vzťahy, ktoré sú založené na spolupráci a spoločnom úsilí. Kolektívne športy nerozvíjajú len fyzické zručnosti, ale učia aj to, ako si navzájom kryť chrbát, riešiť zložité situácie, komunikovať a vciťovať sa do iných. Učia tiež úcte a ohľaduplnosti k druhým a dávajú dievčatám priestor stať sa silnými líderkami, ktoré sa navzájom podporujú a inšpirujú. Moje dcéry nedávno prestúpili na čisto dievčenskú školu. Jedna z nich, technicky veľmi nadaná, v bývalej škole so zmiešaným kolektívom zrazu nechcela chodiť na hodiny venované prírodným vedám a technike, kam boli prihlásení hlavne chlapci. Mala pocit, že nie je dosť dobrá. V dievčenskom kolektíve sa situácia okamžite zmenila – v matematike je najlepšia v triede, zúčastňuje sa na súťažiach a škola ju opäť baví. Preto si myslím, že musíme dievčatám už od útleho veku dodávať viac sebadôvery, podporovať ich talent a ukázať im, že môžu byť dobré aj v odboroch, ktoré sa spájajú skôr s chlapcami. Keď sa dievčatá od raného veku učia, že majú rovnaké šance a schopnosti ako chlapci, pomáha to búrať stereotypy a otvára im to dvere k príležitostiam, ktoré sa predtým považovali za „chlapčenské“. V technických a vedeckých oblastiach treba dievčatá povzbudzovať a podporovať, aby sa nebáli zapojiť a ukázať, že vynikajú. Myslím, že v Amerike je tento trend silnejší.

Riadim sa tým, že nemá zmysel na veci tlačiť, zvlášť keď sa pohybujete v umeleckom prostredí. Osvedčilo sa mi, že ak cítim nejaký odpor, radšej si vyberiem dlhšiu cestičku, ale nakoniec aj tak dôjdem do cieľa. Musím byť len pripravený plávať v mori tak, aby ma prekážky nezastavili. Dať si správny čas na to, aby som urobil správne veci, netlačiť, vybudovať si dôveru s druhou stranou. Doba síce pokročila, voči Západu sme v inej situácii ako pred dvadsiatimi rokmi, ale stále si myslím, že ak chceme dosiahnuť nejaký konsenzus, musíme vzbudzovať dôveru. A keď to nevyjde? Príde druhá, tretia, štvrtá šanca a potom už vás na zdravej báze predáva vaša práca. Predpokladom však je neustúpiť zo svojej vízie, pracovať poctivo a mať okolo seba správnych ľudí.

MS: Vedome ju v sebe neposilňujem. To je proste život, ktorý žijem. Viem, čo mám, čo a prečo sa v mojom živote deje. A tiež viem, že ak chcem existovať a byť úspešná, musím si vedieť zachovať vnútorný pokoj, nepodľahnúť tlaku a byť si istá, že sa na seba vždy môžem spoľahnúť.
MH: Ja to vidím opačne. Napriek všetkým úspechom v mojom portfóliu mám stále pocit, že s každým novým projektom začínam od nuly. Moje hodnotové parametre a požiadavky sa nemenia, takže produkt musí mať vždy presah, musí vzdelávať, stavať most medzi Prahou a nejakou inou metropolou... Ale moje sebavedomie sa výrazne zvyšuje, keď som si istý, že tvorím kvalitný produkt, ktorému verím.